Slovenský Otčenáš

Pomodliť sa za krajinu?

Prečo?

Stvoriteľ stvoril

človeka.

Odpúšťa mu jeho vinu.

Sám

nech každý si narieka.

Nevytýčil hranice

– z vojny boľavej.

Vyvolené štáty nestanovil.

To človek hlúpy

hromadil 

vojská krvavé.

A rovnosť tupil

do zeme.

Sme žltí, tmaví.

Nie len bieli.

Rôznoraké boli božie plány.

Nie na vine sú oni.

Lež tí,

čo to nevideli.

Každý je milovaný.

Rôznorakosť ste vidieť nechceli,

vám zápecníctvo ohlodalo oči.

Len 

jednostranný pohľad.

Zbabelý.

Od právd dávnych

stále bočí.

Brániť si vlasť 

s bludmi o rasách.

Jedna ruka žehná,

druhá drží kyjak.

Toto hlásal Kristus?

Toto je tá spása?

Zbožnosť vaša

more jedu skrýva.

O rodinách kážu páni.

Skrachovaní.

S kým oni žijú?

Nikto nevie.

Sami majú problém

– pred oltármi.

Seba 

i iných utápajú v hneve.

Do pŕs sa bijú hrdo.

Tradíciou svojou.

Ľakajú sa dúhy.

A aby vraj nikto

nezabudol

– ako spásne má žiť druhý.

Bridí sa porátať ich.

Každý si tie mená pamätá.

Za nich

v chrámoch ruky spínať?

Za bremená

– v podtatranskom pupku sveta.

Za aké Slovensko sa spájať

a či teda?

Modlitba tu nezaberie.

Otvoriť si dvere,

žiadnu pózu.

Nie Otčenáš nám treba.

Najskôr diagnózu.