V záhrade

Kvietky pestré,

kolíšu sa 

v zástupoch.

Na najslnečnejšom mieste

nenecháme ich

nasucho.

Nádhery

plná záhrada.

Majú čo ukázať.

Keď zapadá slnko,

skláňajú hlávky

medzi dav.

Sú to len kvetiny,

v poli.

Majú čosi záhadné.

Chodíme za nimi.

S pokorou,

čo hlávky kloní,

usmievajú sa 

tajomne.

Nie rosy veľa,

slzu dostali.

Stačí im akurát.

Spievajú vetru,

keď kolíše ich,

tichučký hymnus

nastokrát.

Ponúknu,

čo majú.

Nektár sladký

pre včely.

Ľudskej ruky sa boja.

Hoci by jemná bola,

aj vtedy ich zabolí.

Nič nezávidia.

Zhora dostanú.

Nechcú, čo nemajú.

Sú samy sebou

bez klamu.

Len kvitnú 

a čakajú.

Nebránia sa suchu

– keď horí nablízku.

Keď je jar

v strohom rúchu,

vyzdobia lúkam kolísku.

Sú nemé,

no dostanú, 

čo pýtali.

Zaplnia kúsok zeme.

Vieme,

že vyčaria úsmev

na tvári.